Zaujímavý bol tento týždeň. V našej Montyho slovenskej škole som sa rozhodla, že osnovy na najbližšie mesiace zatvorím a odložím na dobu pokovidovú.
Viem, že deti treba vzdelávať. Viem, že potrebujú disciplínu, systém, poriadok. Ale mne samej uvedené dve vety robia koprivku na pokožke. Toho, čo deti v tomto šialenom lockdowne musia je viac než dosť. Osobne slovo „musím“ nemám rada. Radšej mám otázku, čo cítiš, čo si želáš.
Viac sa zaujímam o deti, ich potreby, pocity. Ako o všeobecné pravidlá. Radšej budem deťom ponúkať témy, ktoré ich zaujímajú, spôsobom, ktorý je pre nich lákavý, ako ich nútiť do niečoho, čo je „nezaujímavé“.
Možno to znie neuveriteľne, ale v čase, kedy deti nechodia do školy. Kedy režim dňa nie je režimom, ale poletovaním medzi aktivitami, si deti želajú dva protipóly. ŠKOLU a DOVOLENKU.
Krútite hlavami, že deti potrebujú dovolenku?
Teraz, keď v škole neboli už pekne dlhú dobu?!?!
Presne tak, potrebujú naspäť svoju pohodu. Svoje istoty. Že ráno bude ako aj iné rána. Že uvidia ľudí s dobrou náladou. Že pani učiteľka sa bude zaujímať o ich personalitu a nie len o to, kto má zapnutý mikrofón, keď má byť vypnutý.
Ako deti, učitelia, rodičia, ľudia to teraz lepíme ako sa dá. Dávame dokopy posledné zvyšky energie, aby sme ten deň nejako uzavreli a zajtra budeme bojovať zasa.
Ja som si povedala, že to v našej Slovenskej školičke urobíme inak. Pravidiel, nariadení, systémov a postupov už máme okolo seba dosť. Deti potrebujú zmenu. A tak som to zmenila.
Neučíme sa. Začali sme cestovať. Kreslíme mapy. Plávame dejinami. Rozvíjame príbehy. Analyzujeme fakty. Hlavne sa rozprávame. Priznám sa, príprava na hodiny zaberá oveľa viac času. Stíhať edukačnú časť tak, aby si jej deti ani nevšimli je náročné. Pýtate sa, či to funguje?
Na prvé miesto som postavila deti. Rozprávame sa, veľa. Rozoberáme, reflektujeme. Je to ako s kamarátmi na pikniku. Plynulo precházame do edukačnej časti, kde sa neučíme. Analyzujeme, dedukujeme, pátrame a vytvárame. Rukami, nohami, hlavou. Zapájame všetko, čo sa dá. Žiadne definície, poučky, ale zaujímavosti sú na prvom mieste.
Deti robia projekty, lebo chcú. Často začínajú už počas hodiny. NEMUSIA. Oni chcú. Sú natoľko ponorení do témy, že nemôžu prestať, keď sa stretnutie skončí. Je to presne ten moment, keď máte zápal, kedy to ide. Kedy vás nič nevytrhne zo sústredenia, vaša myseľ má potrebu ísť do hĺbky a pátrať ďalej.
Tento týždeň sme pokračovali v cestovaní po Slovensku – v našej Montyho slovenskej školičke. Urobili sme si výpravu na Bratislavský hrad.
- Pomocou Svätoplukovej povesti o troch prútoch sme analyzovali silu vzťahov.
- Pomocou nariadení Márie Terézie sme dedukovali dopady zriadenia povinnej školskej dochádzky.
- Pomocou papiera a pera sme sa stali kartografmi.
- Pomocou našej šikovnosti sme to celé zvládli prejsť aj s gramatikou, rozvojom slovnej zásoby, čítaním s porozumením.
- Pomocou detskej hravosti sme to urobili po našom – Montyho – systémom. Ľahko – hravo – zážitkovo.
Aj vďaka tomuto sme nepotrebovali žiadne učebnice. Žiadne didaktické systémy. Nemuseli sme musieť.
Oddýchli sme si. Zabavili sme sa. Čím viac sme bádali, tým viac sme sa smiali. Nebolo žiadne ticho. Deti sa zapájali. Priznám sa, tak ako som pracovala na príprave, tak som si stretnutia užila. Dokonca sme ani nevedeli skončiť na čas. Asi by sme pracovali oveľa dlhšie, keby sme mohli.
A čo ďalej?
Deti ma neskutočne motivujú. Už teraz spisujem materiály na ďalšie týždne. Už teraz mám hlavu plnú nápadov na ďalšie hry, aktivity.
Nedá sa prestať.
Je to veľmi silný zážitok. Pre nás všetkých z Montyho slovenskej školy.
Katka
